Podpora zo strany okolia, bez nej to nejde (I.)

Autor: Martin Konečný | 1.2.2021 o 19:51 | Karma článku: 1,11 | Prečítané:  125x

„Nerobte si priateľov, s ktorými vám je dobre. Nájdite si priateľov, ktorí vás prinútia zdvihnúť sa.” – Thomas J. Watson 

Tento článok som mal publikovať už v piatok. Plánoval som ho tiež napísať trošku ináč, negatívne a ešte ho aj okoreniť o moje osobné príbehy, ktoré sa naozaj stali a boli miestami veľmi trpké a nepríjemné. Keďže negativity, ľudskej zákernosti a zlomyseľnosti je dnes vo svete viac než dosť, rozhodol som sa, že sa tomu venovať nebudem. O ničom z toho sa tu dnes nedočítate. Práve naopak. Nakoľko prešiel presne jeden mesiac, od kedy som sa rozhodol pre moju výzvu, tento článok bude takou, akousi  pozitívnou oslavou viacerých zmien, na ktoré som sa odhodlal. Tento článok bude tiež hlavne poďakovaním. Nedokázal by som to totiž len tak. Dnes bude reč o podpore zo strany mojich najbližších priateľov a vysvetlenie, ako som bol "donútený", sám sebou, popremýšľať nad zmenou.

Môj dnešný príbeh začne napohľad možno trošku drsne, no ak budete pokračovať až do jeho konca zistíte, že staré známe ,,Všetko zlé je na niečo dobré´´, prišlo v tomto prípade akurát včas.

Ako sa to vlastne všetko stalo.

Už v mojom prvom článku som spomínal, že toto moje rozhodnutie nemíňať jeden celý kalendárny rok odštartoval menši incident, ktorý sa odohral vlani minulého roka počas našej stretávky s kolegami práve doma u jedného z nich. Do kancelárií sme prestali chodiť už v marci a keďže sme, okrem spolu sediacich vo firme aj veľmi dobrí a blízki priatelia, stretávali sme sa v priebehu roka aj mimo pracovnej doby. Či už na káve v miestnej kaviarni, alebo sme sa šli spolu počas horúceho leta schladiť na kúpalisko. Na jeseň minulého roka sa ale epidemické opatrenia znovu sprísnili, nastalo obdobie testovania a my sme preto organizovali posedenia v našom malom okruhu piatich, maximálne šiestich členov (ak rátam aj ďalšiu kolegyňu a tiež aj kolegovu priateľku) stále na striedačku u niekoho z nás doma. Tém na rozoberanie sme mali až-až. Keď som sa k slovu občas dostal ja, skoro vždy si ma moji drahí radi doberali, mne to však nikdy nejak neprekážalo. Snažil som sa brať ich humor s rezervou a ostať za každých okolností nad vecou. Veď sa predsa poznáme už nejaký ten piatok a zažili sme spolu za tých pár rokov už nejedno dobré, či menej dobré obdobie. V ten osudný večer to bolo ale niečo iné. Voľná debata a zábava sa zrazu strhla na menšiu výmenu názorov a moje nepriestrelné argumenty nakoniec zneli oveľa lepšie v mojej hlave, ako keď som sa ich pokúšal vysloviť. Reč bola samozrejme o financiách, o mojich nákladných výdavkoch na každodenný život a keď som zo žartu ešte dodal, že som si nedávno zaobstaral aj kreditnú kartu, len tak-tak som sa ubránil slovnej prestrelke.
Rozplakal som sa. Neviem, či to bolo pod návalom emócií, alebo to bolo tým promile alkoholu v krvi, no doľahol na mňa pocit nesmiernej krivdy, ktorý ma akoby nejakou nadprirodzenou silou pozbieral a ja som už o pár minút sedel v taxíku, smerom čo najďalej od ľudí, ktorí mi tak ublížili. 

Na druhý deň, okrem preplakanej noci, stavoch úzkosti a pocitu, že som stratil pochopenie aj u priateľov, ktorí ako jediní z mála mohli vidieť, načo skutočne míňam a ako žijem, ma čakalo aj hrozné bolenie hlavy, spuchnuté očí a množstvo nevyjasnených otázok.

Naozaj si o mne myslia, že sa zbytočne zbavujem peňazí a míňam ich tak na úplné nezmysly? Je fakt pravda, že som na tom až tak zle? Čím som si to zaslúžil?

Na pocit po-opičných stavov som bol už zvyknutý. Na tú bolesť z minulej noci spôsobenú mojimi kamarátmi, nie. Dotklo sa ma všetko, čo povedali. Ako vlastne vôbec len mohli? Veď sme si predsa nikdy jeden druhému nevyčítali žiadne osobné prešľapy a vôbec nie nejaké finančné a súkromné záležitosti. Tak prečo zrazu? 

Prešiel ani nie deň a ja som im odpustil.  Nemal som vlastne dôvod sa na nich hnevať alebo im niečo vyčítať. Tiež sa mi ospravedlnili. Nemysleli to zle. Nikdy. Možno sa v ten večer len zľakli. Možno niekto z ich rodiny nezvládol bremeno splácania úveru alebo úrokov kreditnej karty a chceli ma tak len pred mojím vlastným osobným pádom vystríhať. Neviem, ako sa im to podarilo, ale bolo to úžasné. To vám teda poviem. Okrem tejto konštruktívnej kritiky som si k srdcu zobral aj niektoré z ich rád. Veci alebo pravidlá, ktorými sa riadia oni sami som si takisto osvojil, nechal si poradiť a vysvetliť určité triky, ako a kde ušetriť a kde naopak zabudnúť na finančné limity, ktoré si ako ľudia niekedy nezmyselne určujeme. Život, priatelia, dobré víno a v neposlednom rade aj peniaze sú tu na to, aby sme si ich užívali, nie zašívali doma do ponožiek, pchali ako výplň do vankúšov alebo odkladali na neskôr. Všetko ale s mierou, samozrejme.

Naučil som sa zapisovať si všetky moje príjmy a výdaje do tabuľky v Exceli, s ktorou mi pomohla kolegyňa alias priateľka z nášho klubu "Fantastic four". Vysvetlila mi princípy, ktorými sa riadi ona pri zapisovaní údajov do svojej tabuľky už roky. Tú má rozdelenú na niekoľko častí, ktoré zodpovedajú určitým typom nákladov na život, na ktoré peniaze vyčleňovať musí až po tie, ktoré sú menej nevyhnutné alebo len zriedkavé (v prípade dovolenky alebo iných , menej častých aktivít). 

Ostatní členovia skupiny ma takisto podporujú. Pýtajú sa ma na moje úspechy, na to, ako mi ide písanie článkov blogu, niekedy tiež aj nevinne vtipkujú, no najmä, čítajú to, o čom som sa rozhodol nie len písať, ale hlavne žiť. A to je táto moja tohtoročná výzva, Už ani cent navyše. 

Keď sa na to teraz tak spätne pozerám, som im všetkým vďačný nie len za ten večer, kedy som si konečne vstúpil do svedomia, ale som vďačný najmä za ich úprimnosť a snahu nevzdať to so mnou, ale podporovať ma, radiť mi a presviedčať ma, že som sa rozhodol správne. Aj keď si niektorí z nich myslia, že moje predsavzatie je trošku extrémne, viem, že na konci nielen ušetrím, ale si z toho aj niečo vezmem a nájdem tak zlatú strednú cestu.

Banda, vy viete, ktorí to ste, ďakujem. Mám šťastie, že sa s vami nielenže cítim dobre, ale že ma nútite niekedy sa zdvihnúť a dať sa dokopy. 

Podpora však neprichádza len od tejto skupinky mojich priateľov, moje veľké vďaka tiež patrí aj iným. Na začiatku každého mesiaca vám teda prinesiem ďalšie príbehy tých, ktorí pri mne stoja a povzbudzujú ma. Takéto články obetujem celé výlučne ľuďom, ktorí pozitívne ovplyvnili nielen moje rozhodnutia, ale tiež mi ukázali ten správny smer a doviedli ma až sem.

 

Keďže je od dnes Február, mesiac, v ktorom oslavujem nielen svoje narodeniny, ale aj iné udalosti, v budúcom článku sa dočítate o tom, ako som sa vo Februári, takmer pred tromi rokmi, vrátil z cudziny domov a ako veľa sa od vtedy, nielen vo vzťahu k peniazom, v mojom živote zmenilo. Dovtedy však, už ani cent navyše.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Matovič nikam neodchádza, menšinová vláda je nepravdepodobná

Predsedníctvo Sme rodina bude v stredu o 12.00 hod.

Dobré ráno

Dobré ráno: Prečo je Monika Jankovská na slobode

Ako skončila bývalá šedá eminencia justície.

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Sulíkovi nepomôžu argumenty, ale sila

Argumentácia a vyjednávanie sú rôzne disciplíny.


Už ste čítali?