Môj život vtedy a teraz (I.)

Autor: Martin Konečný | 7.2.2021 o 0:37 | (upravené 7.2.2021 o 1:16) Karma článku: 1,00 | Prečítané:  220x

„Je dobré mať peniaze a veci, ktoré si za peniaze kúpite. Dobré je však občas skontrolovať, či ste nestratili veci, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú.“ – George Lorimer

Dnes bolo zasa chladno a ešte k tomu aj veterno. Vždy, keď je vonku takéto počasie, pripomína mi to môj "predošlý" život v Severnom Írsku. A vlastne nielen toto počasie. Celý február je, okrem mojich narodenín, stále akýsi zvláštny a nostalgický.

Dva týždne po mojich narodeninách pred tromi rokmi som sa totiž natrvalo vrátil domov, na Slovensko. A aj keď by sa mohlo zdať, že odvtedy už prešiel dostatočne dlhý čas na to, aby som sa s touto životnou zmenou vysporiadal, nie je tomu tak. V tomto článku sa nebudem venovať len spomienkam na dennodenné vysedávanie v reštauráciách či nakupovanie oblečenia v značkových obchodoch. Rozpoviem vám tiež príbeh môjho života v zahraničí, ktorý som začal hneď po ukončení maturity na strednej škole a ukončil v strede semestra na miestnej vyššej strednej na britských ostrovoch.

Mladý a nerozvážny

Píše sa rok 2014. Mám čerstvých 19 rokov, končím maturitu na košickom gymnáziu a nechystám sa na prijímačky na vysokú. Prečo? Lebo viem, že hneď po strednej mám v pláne odísť minimálne na rok do zahraničia. Cieľová destinácia: Severné Írsko. A dôvod? No predsa láska môjho života, noví priatelia, skúsenosti a zábava. Samozrejme, že dohoda s rodičmi znela jasne. Pred odchodom sa o štúdium na vysokej škole aspoň pokúsim. Okrem veteriny v Košiciach som sa  preto zúčastnil aj testov žurnalistiky na výške v Bratislave. Na obe vysoké školy ma, pochopiteľne, neprijali, aj keď s tou veterinou to bolo teda veľmi tesné. Bol som len nejaký druhý, či tretí pod čiarou. K tomu sa ale ešte neskôr vrátim. Dvere do sveta sa preto otvorili ešte viac a ja som teda mohol odísť. Zbalil som si jeden kufor a rozlúčil sa s rodinou a najbližšími. 

Nemal som našetrené takmer žiadne peniaze, nikdy pred tým som tiež v Spojenom kráľovstve nebol, tiež som dovtedy ani len nesedel v dopravnom lietadle. Všetko, čo som sa rozhodol uskutočniť, bolo v mojom živote po prvýkrát. A poviem vám, bol to úžasný pocit. Takto sa zobrať, odísť, zariskovať. Dnes viem, že by som to možno už nedokázal. Nie teraz, keď už o pár chvíľ ma čakajú, v poradí už 26. narodeniny. I keď, s myšlienkou vrátiť sa tam, sa občas i naďalej pohrávam.

Slovná bariéra v novom svete

Nikdy nezabudnem na moje prvé okamihy hneď po prílete na írsky ostrov. Hoc bol koniec júna a na Slovensku už v rovnakom čase panovalo teplé, miestami až horúce počasie, v Írsku to bolo predsa čosi iné. Na vlhké, chladné no najmä veterné dni som si ale na moje počudovanie veľmi rýchlo zvykol. Pamätám si, ako som bol, doslova, užasnutý zo všetkého, čo bolo v tomto svete iné. Či už to boli preklimatizované vlaky, autá jazdiace na opačnú stranu, alebo okná otvárajúce sa vyklápaním dovonku, nie dovnútra, no napríklad aj potrubie namontované na stenách domov, namiesto ich zamurovania do stien. 


S mojou angličtinou to tiež nazačiatku vyzeralo veľmi zaujímavo. Prvé týždne ma stále bolievala hlava z náhlej zmeny jazyka. Angličtina doma, angličtina v obchode a neskôr aj v práci. Nikomu som ale takmer nerozumel. Na ulici sa mi dokonca zdravili, pre mňa úplne cudzí ľudia, ktorých dosť často aj zaujímalo, ako sa mám a či sa mám dobre. Takto to totiž zo slušnosti oni robia. Mnoho konverzácií som si ale musel domýšľať alebo počas nich aj improvizovať. Na vine bola moja malá slovná zásoba a, pre mňa, veľmi ťažký akcent Severných Írov. Aj keď som si naň po čase zvykol, odmietol som slová vyslovovať tak, ako ich vyslovujú oni. Dodnes však mám zaužívané niektoré ich frázy a vždy, keď ich niekde započujem alebo aj sám vo vete použijem, spomeniem si na nich a pousmejem sa.

Najprv práca, potom vzdelanie

Vďaka mojim priateľom a novým známostiam sa mi podarilo nájsť si hneď prácu. Najprv to bolo v hoteli, potom v hoteli pre psov, neskôr vo fitness centre a tiež iných zariadeniach. Samozrejme, v devätnástich rokoch, bez vyššieho vzdelania a s krátkym pobytom v cudzine, som na všetkých týchto miestach začínal buď ako pomocná sila, alebo ako upratovač. Hneď v to leto, po mesiaci, počas upratovania jednej z hotelových izieb s nádherným výhľadom na more, mi zrazu zazvonil telefón. Bola to moja mama, ktorá mi s veľkým nadšením oznámila, že ma po odvolaní sa, prijali na vysokú školu veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach. Tiež nezabudla pripomenúť, ako verí a dúfa, že sa v septembri pekne, krásne vrátim naspäť domov a začnem študovať. Moja odpoveď bola samozrejme negatívna s odvolaním sa na neodolateľnú vôňu peňazí a pocit slobody, ktorý som veľmi rýchlo bez rodičovskej autority nadobudol. Najprv som sklamal ju, neskôr aj seba. Občas niekedy totiž ľutujem, že som sa vtedy nerozhodol inak. Kde by som dnes mohol byť? Čo by mohlo byť inak? Dnes už ale viem, že všetko sa deje pre určitý dôvod.

Po pár mesiacoch a niekoľkých vystriedaných zamestnaniach prišla do Severného Írska žiť aj moja najlepšia priateľka z detstva. Hneď som ju zoznámil nielen s komunitou Slovákov tam, ale aj s domácimi. Trávili sme spolu veľa času, dokonca sme v niektorých zamestnaniach aj spolu pracovali. Chodili sme spolu na nákupy a kávičky, či na prechádzky do zátoky k moru. Moju predošlú rutinu som si tak aj vďaka nej obohacoval o nové aktivity.


Nakoľko som sa tak pohodlne usadil a moje výdavky na život postupne vzrastali, rozhodol som sa tiež zamestnať v reštaurácii rýchleho občerstvenia, aj keď som už jednu prácu mal. Okrem krásneho prístavného mestečka, v ktorom sme bývali a pracovali, ma začali pracovne posielať aj do iných pobočiek hlavného mesta, do Belfastu. Vtedajší manažér prevádzky si ma obľúbil natoľko, že ma pozval na jeho vlastnú, typicky írsku svadbu. Víkendy sme takisto trávili u nich doma alebo aj pri mori, kde sme sa zabávali či grilovali. Všetko bolo ideálne aj keď voľného času akosi začalo ubúdať.

Prešli asi tri roky a ja som sa vďaka svojej priateľskej povahe zoznámil s množstvom zaujímavých ľudí, s ktorými som nielen strávil svadby, narodeninové oslavy či štedrovečernú večeru, dodnes sme tiež v kontakte a zvykneme si aj zavolať. 

Nakoľko ma ale zožieral pocit viny z neuskutočneného sna, študovania a pomáhania zvieratám, podal som si prihlášku na vyššiu strednú, odbor starostlivosť o zvieratá , kde som prešiel pohovorom a stal sa tak znova študentom. Prácu vo fastfoode som vymenil za prácu v obchode so značkovým oblečením a tiež si tak kompenzoval absenciu umenia, ktorou som totiž po odchode z domu trpel. Móda síce nie je hra na klavír alebo účasť v divadelnom zbore, no je to predsa umenie, však?


V tom čase som už mal pri sebe aj môjho milovaného psa, ktorého sme autom zobrali v jedno leto k sebe zo Slovenska do Severného Írska.


Tiež k nám na návštevu zavítala pár krát aj moja rodina, a priatelia, s ktorými sme organizovali rôzne výlety a dobrodružstvá po tejto nádhernej zelenej krajine.

Miloval som život tam. Postupným dospievaním a prijímaním rozhodnutí sa mi tej zodpovednosti ale akosi zrazu nakopilo. Prestal som mať čas prehnane rozhadzovať pri nákupoch, kávičkách, obedoch, nakoľko som svoj čas musel venovať už nie len práci a priateľom, ale hlavne štúdiu, domácnosti, starostlivosti o psa, neskôr aj mačku a vtáčiky, ktoré sme si zaobstarali. Na zábavu neostal čas nazvyš. Do zamestnania v obchode som začal chodiť čoraz menej, keďže som fyzicky prestal zvládať toľko aktivít. Celú noc práca v posilke, ráno už škola, ktorá niekedy trvala až do neskorého poludnia, poobede zasa práca v obchode, potom rýchlo projekt do školy a zasa večer fitko. Prechádzky so psom a venovanie sa domácnosti som tak úplne zanedbával. A takto som fungoval nejakú dobu.

Po pár mesiacoch som to ale nezvládol, najmä psychicky, a v strede školského roka som priateľovi i sebe zakúpil pobyt na Kanárskych ostrovoch. Bolo mi jedno, že v škole túto moju absenciu nijak nevysvetlím, to Tenerife za to stálo. Myslel som si, že za týždeň oddychu budem schopný načerpať sily, ktoré som prehnane vyčerpával niekoľko mesiacov. Nehovoriac o tom, že už vtedy som sa dostal do finančnej tiesne, i keď som poberal štipendium. Môj otec mi začal posielať pre to peniaze a podporoval ma tak nielen finančne už v tom čase. 

Po návrate zo španielského slnečného raja sa zdalo byť chvíľu všetko opäť v poriadku, no dôsledok z kvanta povinností a záväzkov na seba nenechal dlho čakať. Zložil som sa opäť, tentokrát už nie len finančne, ale i psychicky. Moja sestra sadla na prvé lietadlo a prišla ma ratovať. Dal som výpoveď vo všetkých zamestnaniach, nahlásil úradom môj odchod z krajiny a pár dní po mojich narodeninách som sa zrazu, ako lusknutím prsta, ocitol opäť doma, na Slovensku. Taktiež mi neskôr domov priviezli vyše 18 krabíc môjho "života" z Írska. Potom, viac ako po mesiaci, bol privezený aj môj pes. Prvý rok štúdia som ale úspešne dokončil z domu, na diaľku. 

Začarovaný kruh

V Severnom Írsku som aktívne prežil skoro 4 roky. Na Slovensku som od návratu odtiaľ takmer 3. Veľa sa od vtedy zmenilo, veľa som si toho tiež aj uvedomil. Dosť dlhú dobu som však ale pri príchode na Slovensko vnímal rozdiely v spôsobe života tam i tu. Veľmi citeľne. Neustále som negatívne tvrdil, že ľudia tu len opakujú to, ako nemajú peniaze, alebo málo zarábajú a nakoniec som to bol ja, ktorý peniaze rozhadzoval vždy tak a nezmyselne, že som si musel popri zamestnaní nájsť aj druhú, či dokonca tretiu prácu. Áno, aj po príchode na Slovensko, som po pár mesiacoch znova vhupol do kolobehu prepínania svojich síl a tak to trvalo znova dovtedy, pokiaľ sa už ale neozvalo moje zdravie a tiež aj dlhy voči banke. 
Tento príbeh už bude ale pokračovaním môjho budúceho článku. To, ako som sa zamestnal v novej práci, vyplatil dlhy, pozbieral sa a neskôr sa znova ocitol v začarovanom kruhu. V ďalšom článku sa zamyslím aj nad tým, čo som po návrate domov získal a čo naopak stratil. Neboli to totiž len peniaze.
V tom dnešnom som vám len chcel vyrozprávať, aspoň v skratke, ako som si život v Severnom Írsku užíval. Moja ľahostajnosť ma však takmer dostala na dno všetkých síl a finančné problémy ma prenasledovali nielen v zahraničí, ale aj doma.
 

Verím preto, že ma moje tohtoročné predsavzatie naučí nájsť šťastie aj vo veciach, ktoré som dovtedy bral ako samozrejmosť, neuvedomoval si ich hodnotu a pri tom ma nemusia stáť už ani cent navyše.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Na hromadné podujatia už pustia stovky ľudí. Seniorom sa končia nákupné hodiny

Celodenný zákaz vychádzania bude platiť už len v dvoch okresoch.


Už ste čítali?